Neúnavný stopár
Má výborný čuch, veľkú výdrž a ochotu pracovať aj v chladnom a náročnom teréne.
Vytrvalý stopár v pohybe
Odolný pes zo severu
Pokojný a sústredený výraz
Spoločník pre aktívny životFínsky durič, známy aj ako suomenajokoira je vytrvalý poľovný pes vyšľachtený na sledovanie zajaca a líšky podľa pachu. V teréne pracuje samostatne, energicky a s výrazným hlasom, doma však býva pokojný, priateľský a spoločenský. Potrebuje aktívneho človeka, dlhé výpravy do prírody a výcvik vedený trpezlivo, dôsledne a pozitívne.
Má výborný čuch, veľkú výdrž a ochotu pracovať aj v chladnom a náročnom teréne.
Štandard plemena ho opisuje ako vyrovnaného, energického a priateľského psa bez agresivity.
Pri sledovaní stopy sa rozhoduje sám, preto potrebuje skúsené vedenie a spoľahlivé privolanie.
Rád je nablízku svojej rodine, nebýva vtieravý a pri správnej socializácii môže byť príjemným spoločníkom.
Fínsky durič je stredne veľký, výrazne dlhší než vyšší a silno stavaný pes, ktorý však nepôsobí ťažkopádne. Celkový vzhľad je vyvážený, funkčný a jasne prispôsobený dlhej práci v teréne. Hlava je pretiahnutá, s mierne klenutou lebkou, rovným nosovým chrbtom a dobre vyvinutým čiernym nosom.
Oči sú tmavohnedé, mierne oválne a majú pokojný výraz. Dlhé ploché uši visia tesne pozdĺž hlavy. Krk je svalnatý, chrbát rovný a pevný, hrudník dlhý a hlboký. Nízko nasadený chvost siaha k pätám a pri pohybe sa nezdvíha nad líniu chrbta.
Podsada je krátka, hustá a mäkká, krycia srsť stredne dlhá, rovná, priliehavá a pomerne hrubá. Sfarbenie je vždy trojfarebné: čierny plášť dopĺňa sýte pálenie na hlave, spodných častiach tela a končatinách, zatiaľ čo biele znaky sa objavujú na hlave, krku, hrudi, dolných častiach nôh a špičke chvosta.
Typické trojfarebné sfarbenie
Tmavohnedé oči
Dlhé zvesené uši
Pevná atletická stavbaFínsky durič je pokojný, energický a priateľský pes, ktorý nemá byť agresívny ani prehnane bojazlivý. K svojej rodine býva oddaný a spoločenský, pozornosť si však zvyčajne nevynucuje. Pri vhodnej socializácii môže dobre vychádzať s deťmi aj ďalšími psami, vždy je však potrebné rešpektovať jeho silu, temperament a poľovný pôvod.
Pri love pracuje nezávisle a dokáže dlho sledovať pachovú stopu. Táto vlastnosť sa premieta aj do bežného života: je inteligentný a učenlivý, ale nie vždy slepo poslušný. Výcvik preto musí byť dôsledný, pestrý a založený na pozitívnej motivácii.
Silný záujem o zver môže skomplikovať spolužitie s drobnými domácimi zvieratami a voľný pohyb mimo oploteného priestoru. Privolanie je potrebné budovať od šteňacieho veku, napriek tomu býva v prírode bezpečnejšie používať dlhé vodidlo alebo stopovaciu šnúru.



Vo Fínsku sa na začiatku 19. storočia popri miestnych psoch vyskytovali aj jedince podobné európskym duričom. Systematický vývoj fínskeho duriča sa začal po založení Fínskeho kynologického klubu v roku 1889. Pri vzniku plemena sa využili rôzne európske duričské plemená a dôležitú úlohu zohrala práca regionálnych chovateľských združení.
Prvý štandard bol spísaný v roku 1932. Cieľom bolo vytvoriť vytrvalého, silného a samostatne pracujúceho psa na sledovanie zajaca a líšky aj v náročných severských podmienkach. FCI definitívne uznala fínskeho duriča v roku 1954. Mimo Škandinávie zostáva plemeno menej rozšírené, vo svojej domovine je však dodnes cenené predovšetkým ako schopný pracovný durič.

Je vhodný predovšetkým pre aktívnych a skúsenejších majiteľov, ktorí mu ponúknu každodenné zamestnanie, dostatok priestoru a trpezlivý výcvik. Starostlivosť o srsť je jednoduchá, omnoho väčšiu pozornosť si vyžaduje jeho poľovný inštinkt, privolanie, kontrola uší a možnosť pravidelne využívať výborný čuch pri stopovaní alebo ďalších pachových aktivitách.